Posledný deň pred jesennými prázdninami sme my – deviataci zažili netradičnú vyučovaciu hodinu dejepisu. Nemali sme ju v našich triedach, v učebniach číslo 22 a 23, ale v priestoroch Múzea holokaustu v Seredi. Áno, cestovali sme 4 hodiny spolu s triednymi učiteľkami overiť si pravdivosť výroku, že „poznaním svojej minulosti môžeme ovplyvniť našu budúcnosť“.
Už pohľad na mohutnú vstupnú bránu a ostnatý drôt pri vstupe budil rešpekt a pripomenul nám - návštevníkom, o aký areál ide.
Prvé múzeum holokaustu otvorilo svoje priestory v januári roku 2016 na mieste niekdajšieho tábora v Seredi, ktorý predstavuje jediný autentický pracovný a koncentračný tábor z obdobia druhej svetovej vojny na území Slovenska. Počas druhej svetovej vojny v ňom bolo väznených približne 16-tisíc Židov. Ďalšie dva tábory - v Novákoch a Vyhniach sa nezachovali.
Každý z piatich barakov v areáli tábora je zameraný na jednu konkrétnu tematickú oblasť. Prvý mapuje holokaust slovenských Židov, druhý a tretí barak je zameraný na život väzňov v pracovnom tábore v Seredi, chod jednotlivých dielní, ubytovanie a každodenný život. Pracovná povinnosť sa pôvodne mala týkať iba dospelých mužov. V praxi to však nebola pravda, v Seredi zapojili do práce aj malé deti. Pomáhali napríklad pri výrobe hračiek alebo pri chove angorských králikov.
V múzeu si našlo svoje miesto i symbolický pamätník obetiam holokaustu, slúži mu štvrtý barak. Vo viacerých radoch za sebou sú sklenené tabule,na každej drobným písmom vyryté mená, za nimi Dávidove hviezdy. Predlhý zoznam tých, čo za vojny odišli zo Serede v transportoch na smrť. Ďalšia expozícia pripomína nositeľov titulu Spravodliví medzi národmi, teda tých obyvateľov Slovenska, ktorí počas druhej svetovej vojny riskovali život za záchranu Židov.
V exteriéri je umiestnený zrekonštruovaný vozeň, o ktorom sa na základe sériových čísel zistilo, že bol dvakrát v Osvienčime.
V poslednom – piatom baraku sme absolvovali vzdelávací program s názvom: Deti a holokaust, kde sme sa z výpovedí preživších mnoho dozvedeli o tejto tragédii v dejinách ľudstva. Spoznali sme životný osud pána Fursta, ktorý bol v Seredi väznený 30 mesiacov ako 9 ročné dieťa a podarilo sa mu prežiť Osvienčim aj Buchenwald. Jeho želaním je aby sa na appellplatzi v budúcnosti postavil pamätník. "Toto miesto by sa malo donekonečna triasť, aby ľudia vedeli, koľko sĺz tu pretieklo, koľko krvi sa vstrebalo. Tu sa všetko násilie odohrávalo, odtiaľto odchádzali transporty.” .
Svoj životný príbeh vyrozprával aj významný slovenský neurológ - Pavel Traubner, ktorý sa počas holokaustu ako dieťa ukrýval spolu s rodičmi v lesoch, v okolí Valaskej Belej.
Jeho odkaz pre budúcu generáciu je obzvlášť silný: „Vyzývam všetkých svojich spoluobčanov, aby sme sa postavili na odpor neofašizmu a neonacizmu, ktoré sa šíria Európou. Nebojím sa o seba, ani svoje deti. Nedovolím však, aby moje tri nádherné vnúčatá niekto naložiť do dobytčieho vagóna.“
Holokaust bol tragédiou obrovských rozmerov, ktorá v histórii nemá obdobu. Zabudnúť je to najhoršie, čo sa nám môže stať.
Táto netradičná vyučovacia hodina nám pripomenula smutnú epizódu v našich dejinách. Želáme si, aby sa už niečo podobné nikdy nezopakovalo. Nezabúdajme! Na obete holokaustu! Na dôležitosť slobody a tolerancie medzi ľuďmi! Ďakujeme pedagógom Mgr. Erike Kissovej a Ing. Zdenke Fiedlerovej. Video - poďakovanie














.jpg)



